Narodiť sa do rodiny Choi môže byť požehnaním aj prekliatím zároveň. Váš osud je prakticky predurčený už v momente, keď sa po prvýkrát objavíte na obrazovke ultrazvuku. Ak v sebe nosíte čo i len náznak individuality alebo vlastných snov, rýchlo pochopíte, že v tejto rodine to nebude výhoda, ale problém. Či už chcete alebo nie, očakáva sa od vás, že budete kráčať v šľapajach jedného z rodičov. A ak tak neučiníte, budete považovaní za rodinné sklamanie. Disciplína, precíznosť a výkon. Hodnoty, ktorými sa riadi každý člen rodiny Choi. Hovoriť o pocitoch? To ani za nič. Dôležitejšie je, ako vyzeráte navonok, ako pôsobíte v spoločnosti a koľko trofejí visí vo vašej vitríne. Priznať, že nechcete pokračovať v rodinnej tradícii? Zneuctenie rodiny. Každý Choi je vychovávaný tak, aby raz stál na vrchole. Ako víťaz, reprezentant a symbol dokonalosti. Slová chvály však nečakajte. V tomto dome sa ocenenie prejavuje mlčaním, ktoré znamená, že ste aspoň raz nesklamali. Korene jej rodičov siahajú až do ďalekej Novej Ázie. Jej matka bola úspešnou krasokorčuliarkou, ktorej meno sa neraz objavilo v novinách či televíznych správach. Po ukončení svojej kariéry sa stala trénerkou a svoje žiačky viedla na rovnakú úroveň, na akej bola ona sama. A jej otec? Choi Inho - bývalý profesionálny lyžiar, ktorý po svojich rodičoch zdedil luxusný lyžiarsky rezort v provincii Whites. A ako teda rodičia rozhodli o budúcnosti Sarang? Nechali ju rozhodnúť samú za seba? V rámci možností áno. Ich spôsob bol možno trochu bizarný, no čo už. Nemali predsa čas čakať, kým sa naučí rozhodovať za seba samú. Keď mala Sarang len pár mesiacov a začínala sa plaziť, položili pred ňu dve hračky: bábiku krasokorčuliarky a bábiku lyžiarky. Ku ktorej sa priplazí skôr, tak to bude jej budúcnosť. A Sarang, bez toho, aby tušila, že týmto rozhodnutím si práve zapečatila osud, natiahla ruku po krásnej postavičke v trblietavom kostýme s korčuľami. Rozhodnuté. Ľad, piruety a dokonalosť. Iné deti by boli možno sklamané. Predsa len, snívanie o rôznych možnostiach, či hľadanie svojho talentu môže byť pre deti čarovné. Sarang však o svojom osude nikdy nepochybovala a prijala ho. Nie z donútenia, ale s hrdosťou a vztýčenou hlavou. Bola hrdá na to, že nie je ako ostatní. Že zatiaľ čo iné dievčatá riešili školské lásky a priateľské drámy, ona trénovala na medzinárodné súťaže. Že jej meno niečo znamená. Že keď vojde do miestnosti, uprú sa na ňu pohľady. Nie len preto, ako vyzerá, ale preto čo všetko reprezentuje. Otec ju už od mala učil, že ľudia sú len banda pokrytcov, ktorí si hrabú všetko len pre seba. A presne preto musí byť ešte horšia. Tiché myšky sa v živote stratia. Iné deti učili uctievať Boha, no ju učili uctievať zelený dolár. Ach, ten cenný kus papiera. Obaja jej rodičia ju skazili svojským spôsobom a vytesali z nej takú osobu, akou je teraz. Bola by azda iná, ak by mala iných rodičov? Ktovie. Jej matka bola prísna perfekcionistka, ktorá považovala akúkoľvek nedokonalosť za osobné zlyhanie. Emócie boli podľa nej zbytočný luxus, ktorý si víťaz nemôže dovoliť. Všetko muselo byť podľa plánu, presne načas, bez zbytočných výkyvov. Každý pohyb na ľade, každé gesto v spoločnosti. Všetko muselo byť bezchybné.
A otec? Ten bol až strašidelne robotický. Bez emócií, bez pochýb, vždy vypočítavý. Hovoril presne to, čo bolo treba, nikdy nič navyše. Učil ju rozpoznať slabosť v ľuďoch. Sarang nikdy nepoznala svet, v ktorom sa niečo nedostane peniazmi alebo menom. Jej nesmierny talent bol pre ňu bonus. Bola zvyknutá, že ľudia sa pred ňou uhýbajú a že dvere sa jej otvárajú samy.
Rozmaznaná? Samozrejme. Mrcha? Väčšinu času. No zároveň si bola toho všetkého veľmi dobre vedomá. Nebola však tou naivnou dievčinou, ktorá si myslí, že dostane všetko len preto, lebo žmurkne. 
V škole bola tá, ktorú všetci nenávideli, no nikto sa jej neodvážil postaviť. Krásna, bohatá, talentovaná a nebezpečná. Legenda sa z nej stala ešte skôr, ako dovŕšila dospelosť. Prvú zlatú medailu získala v siedmich rokoch a stala sa miláčikom publika. Necelý rok potom, keď mala Sarang osem rokov, vypukla vojna. Nedalo sa povedať, že by vojna ich rodinu nezvratne zasiahla. Sarang však musela na dva roky odložiť korčule a len dúfať, že kariéra, ktorú si od útlého veku starostlivo budovala, nezmizne pod vplyvom vojnového chaosu. Keď vojna skončila a krajina sa ešte len začínala spamätávať, Sarang už stála na ľade. Nezabudla na nič. Každý pohyb akoby mala pevne vrytý v pamäti. Musela predsa dohnať zameškané roky. V trinástich ovládla juniorskú kategóriu. Neraz bola najmladšou víťazkou vo svojej vekovej kategórii a porota nevedela, či majú tlieskať alebo prestať dýchať. V šestnástich bolo jej meno známe aj za hranicami a konečne mala všetko, čo si mohla priať. No aj tak chcela viac. Výhry sa pre ňu časom stali samozrejnosťou a cítila z nich akýsi pocit nudy. Nechcela však pocítiť, aké to je prehrať. To by radšej skočila na hrdzavý klinec. Dvakrát. A prečo sa teda prihlásila do Selekcie? Chcela vyskúšať iné napätie ako to na ľade. Niečo viac. Ďalšiu súťaž, kde išlo len o to, že ten lepší vyhrá. A možno sa chcela zviditeľniť ešte o niečo viac ako doteraz.