Narodila sa v krajine, kde sa život neponáhľa. Kde čas nie je veličinou, ale stavom mysle, kde sa tradícia udržiava ako oheň v krbe a láska sa pestuje ako vinica – trpezlivo a s oddanosťou. No hoci prišla na svet do takejto jemnej, pokojnej zeme, jej vlastný príchod bol pravý opak. Narodila sa počas búrky, keď vietor lámal stromy a studený dážď bil do okien ako bubny vojny. A hoci Rebeka nikdy neverila na znamenia, niekde v hĺbke duše vedela, že tá búrka nebola náhodná – bola predzvesťou toho, že nič v jej živote nebude celkom jednoduché.
Neprišla na svet ako obyčajné dieťa. Bola prvorodenou dcérou kráľovského páru, a s prvým nádychom sa z nej stala korunná princezná Maďarska – krajiny kvetinových lúk, vážnej hudby, plných vín a poctivého chleba. Niesla na pleciach tisícročné dedičstvo, a s ním aj zodpovednosť, ktorú si človek nikdy nevyberá – narodí sa do nej.
Celé detstvo obklopená láskou. Jej matka Eszter, mladá kráľovná s hrdým držaním tela a nežnou dušou, sa nikdy nenechala zahnať povinnosťami dvora. Svoje deti nosila na rukách, nie len vo svojom srdci. Rebeka a jej súrodenci vyrastali nie na zlatom dvore uprostred Budapešti, ale v vidieckom sídle – mieste, kde bolo viac slnka než protokolov. Učila sa doma, v knižnici naplnenej vôňou pergamenu, obklopená súkromnými učiteľmi, ktorí rovnako dbali na jej rozum ako na morálku. Naučila sa jazdiť na koni ešte skôr, ako sa naučila padať bez plaču. Napriek pokojnej výchove sa v nej však od malička miešali dve sily – úcta k tradíciám a hlboká túžba po zmene. S pribúdajúcimi rokmi sa tieto dva svety čoraz viac bili. Puberta s ňou neprišla potichu – prišla ako lavína. Čierne vlasy, piercingy, tetovania – výkriky duše, ktorá odmietala byť len „budúcou kráľovnou“, keď mohla byť aj niekým iným. Jej otec, kráľ s chladným pohľadom a tvrdými slovami, to vnímal ako zradu. Levente, jej mladší brat, ktorého krajina milovala pre jeho podobnosť s otcom, si v jej očiach len viac upevňoval pozíciu zlatého chlapca. Ich vzťah bol odmeraný, niekedy otvorene nepriateľský. Bol obrazom toho, čo od princeznej čakal svet – pokojnú, dôstojnú figúru pripravenú pokračovať v nastavenom smerovaní. Rebeka však nechcela pokračovať. Chcela prekopávať.
Jej matka to však cítila. Možno preto, že kedysi túžila po tom istom. A tak sa Rebeke dostala  výnimka – mohla ísť študova do Budapešti na prestížnu súkromnú školu pre deti aristokracie a elity. Bol to jej prvý kontakt so svetom mimo dvoru. Prvýkrát mohla žiť ako obyčajná – neobyčajná – tínedžerka, objavovať, skúšať, milovať a padať. A hoci sa tam nikdy necítila úplne rovnaká ako ostatní, zapadla. Našla si priateľov, prežila svoje prvé veľké lásky, ochutnala voľnosť, ktorú si dovtedy mohla iba predstavovať. No vždy sa musela vrátiť. A domov bol svet, kde sa s Leventem hádali pri večeri a kde jej otec šepkal slová, ktoré pálili ako oheň: „Bolo by lepšie, keby sa bol Levente narodil prvý.“ Napriek všetkým výstrelkom ju krajina neodmietala. Ľud ju miloval. Videli v nej nádej, iskru, život. No jej otec a veľká časť dvora boli presvedčení, že Levente je bezpečná voľba – že Rebeka je príliš nevyspytateľná, príliš moderná, príliš odvážna. V rodine sa čoraz viac prehlbovala priepasť.
Keď prišla ponuka z Illey, jej matka bola tá, ktorá ju podporila, možno preto, že vedela, čo znamená byť zamknutá vo vlastnom osude. Diplomatická misia. Nová monarchia. Nová krajina. Nový začiatok. Rebeka pozvanie prijala. Nie preto, že utekala – ale preto, že konečne mohla ísť smerom, ktorý si zvolila sama. Ísť pozorovať, učiť sa, pochopiť, aké miesto môže v dnešnom svete patriť monarchii, ktorá nebrzdí, ale vedie.