Mazekeen Salvatere sa narodila v chladné októbrové ráno. Jej matka vtedy ešte verila, že život s Joshuaom Reyesom, mužom s prenikavým pohľadom a prázdnymi sľubmi, bude niečím výnimočným. Avšak nebol. Keď bola Maze ešte len batoľa, Joshua bez varovania odišiel. Žiadne vysvetlenie, žiadne slzy, len chladné: „Už mám inú rodinu.“ Matka sa nikdy nezrútila, nemala na to ani priestor a ani čas, musela sa starať o svoju dcérku. Bola z tých, ktoré sa držia pohromade len silou nezlomnej vôľe. Svoje jediné dieťa vychovávala v presvedčení, že všetko, čo im chýba, si dokážu vytvoriť samy. Z peňazí, ktoré nikdy nemali, zo snov, ktorým spoločnosť neverila, a z tichej každodennej námahy, ktorou sa pretláčali životom. Mazekeen vyrastala medzi látkami a rôznofarebnými gombíkmi. Namiesto navštevovania škôlky a školy pomáhala mame, aby sa dokázali uživiť. Vykúpenie z biedy im priniesol až Antiano Salvatere, pohľadný masér z vedľajšieho mesta, ktoré mu sa až pričasto zasekávali zipsy a strácali košele. Po dvadsiatej objednávke sa ho už mama Maze odvážila konfrontovať a napokon z neho vyšlo, že ho zaujala a rád by ju pozval na kávu. Pozvanie na kávu však prekazilo sedemročné dievčatko, ktoré zvedavo vykuklo spoza matkinej sukne. Najbližšie týždne ho už nezahliadli. Akoby ho to malé stvorenie vydesilo. Po mesiaci sa však zjavil opäť. S kvetmi a ospravedlnením. Vraj si potreboval premyslieť svoje možnosti. Mama mu to nechcela veriť. Bála sa, že bude od nej čakať, že pre neho odsunie svoju dcérku na druhé miesto. Avšak spoza jednej kytice čoskoro vykukla aj druhá, menšia, ktorá bola venovaná malej Maze. A tak to bolo odvtedy už zakaždým. Antonio sa neuchádzal iba o srdce jej mamy ale aj o srdce malej Maze. Skutočne si ju získal až keď mala osem rokov a on jej ponúkol možnosť štúdia v miestnej škole. Avšak, voči svojím rovesníkom bola pozadu a tak musela nastúpiť do školy s deťmi o dva roky mladšími ako bola ona sama. Neraz sa jej posmievali, že bola až na toľko hlúpa, že musela opakovať prvý ročník dvakrát. Nič z toho ale nebola pravda. Maze bola bystré dieťa, len jej talenty neboli rovnaké ako ostatných detí. Nevedela násobiť a ani správne napísať tvrdé či mäkké i, no vedela ako prišiť gombík, uvariť skvelú polievku, či vymyslieť ten najpútavejší príbeh. V škole sa tak trápila. Napriek trápeniu sa však prebojovala cez základnú školu až po úspešné ukončenie tej strednej. Jej nový ocko jej bol skvelou podporou a to, čomu nerozumela jej ochotne vysvetľoval po nociach, kým mama ešte šila šaty na zákazky. Práve túžba jej mamy zabezpečiť svojej dcére čo najlepší život ju napokon stál život. Upracovala sa až k smrti. A tak, keď Maze skončila stredoškolské vzdelanie, rozhodla sa, napriek jasnému nesúhlasu otca, že to vzdá. Nie preto, že by bola slabá. Ale preto, že vedela, čo je dôležité: šťastie. A to pre ňu neznamenalo univerzitu, ale vôňu čerstvo zomletej kávy, jemne popraskané okraje bábovky a úsmev od zákazníka, ktorý si objedná „to čo vždy“. Najprv pracovala v pekárni. Privirábala si tam počas strednej školy, ocenila príležitosť vyučiť sa remeslu. Neskôr sa prepracovala do malej kaviarne na okraji mesta, kde sa stala neodmysliteľnou súčasťou tímu. A keď hlavná čašníčka odišla na materskú, Maze sa postavila za pult. S podnosom v jednej ruke a kávovarom v druhej našla miesto, ktoré jej síce nevynieslo titul, či uznanie, ale dalo jej pocit pokoja. A presne to si zvolila do života nie veľkoleposť, ale spokojnosť s maličkosťami.