Zrodila sa v chladnom mramore  ako druhá- nie dedič, nie ďalší kráľov syn. Korunného princa už Saudská Arábia mala a zatiaľ,  čo Tariq prišiel na svet skôr slávnostnými fanfarami a oslavami s hrdosťou otca a so slzami radosti v matkiných očiach. On bol ten, kto zdedí korunu, meno a všetky nádeje. Malika bola len „ďalšia vetva“ – dievča, ktoré má byť pekné, poslušné a raz odovzdané do rúk cudzinca. Malika rástla v tieni hodvábnych závesov, pod dohľadom vychovávateliek, ktoré ju učili sedieť rovno, mlčať dôstojne a pokorne skloniť hlavu. No v nej horel plameň, ktorý sa nedal zaviazať do korzetu protokolu – divoké dievča s očami plnými otázok a srdcom, ktoré sa odmietalo naučiť poslušnosti. Jej otec vládol tvrdou rukou – jeho láska bola podmienená tichom a disciplínou. Matka mlčala, ako keby každým slovom, ktoré nepovedala, chcela vyčariť pokoj. Malika sa však nikdy nezmestila do ticha. Od útlej mladosti cítila, že svet v paláci má svoje zákony – zákony, ktoré platili inak pre ňu a inak pre jej staršieho brata. Ten to mal mnohokrát, o čosi horšie, pretože  on pred tým všetkým nesmel utiecť. On bol ten, čo bol vpredu a všetci vedeli, že raz bude nástupcom ich otca. Malika mala o niečo jednoduchšie, pretože nikoho veľmi nezaujimala.  Bola ako dieťa vetra. Neposedná, tvrdohlavá, nedala sa chytiť, tak ľahko. Chcela sa naučiť jazdiť na koni povedala svojmu bratovi, chcela vedieť šermovať haladala spôsob ako to obísť.
Všetko vďaka jej bratovi, ktorý bol na ňu vždy láskavý a nikdy si nerobili naprieky a vždy ju chránili ked mohol. Napriek tomu vsak nenávidela ich otca . V očiach mala vzdor, v pätách divokosť. Keď iné dievčatá skláňali hlavy, Malika už kráčala vpred. Za neposlušnosť prichádzali tresty – tvrdé slová, občas aj ruka, ktorá sa neovládla. No nikdy nie matkina. Tá stála bokom, vždy krok za nimi, v očiach tieň strachu a v perách večné mlčanie. Bála sa svojho  otca a potom ním nakoniec dňa opovrhovali. Malika ešte viac dostávala odhodlanie, že nebude ako tí ostatní. V rodine, kde sa všetko rátalo podľa pohlavia a poradia , dvaja súrodenci aj odlišné cesty. Tariq bol nádej, že raz bude vychovavať vladnucu liniu.Malika bola len tá druhá – určená na pozlátko, fotografie a sobáš do cudzích rúk. Princezná bez moci, bez hlasu. Iba krásna schránka pre niekoho, kto si kúpi jej meno a jej ticho. Od siedmich rokov ju obliekali do hodvábu, učili správne držať šálku a usmievať sa v správnom okamihu. Učila sa chodiť popri otcovom boku, no nikdy za ním – ako ozdoba jeho moci, nie jej pokračovateľka. Stala sa súčasťou spoločenských podujatí, prijímala hostí, sklápala pohľad a prikyvovala, keď sa hovorilo o úcte a tradíciách. Začala nosiť hidžáb – symbol cnosti, ktorý jej však pripadal ako tichá kazajka. Skladala ho z vlasov vždy, keď sa dvere zavreli. Nie zo vzdoru voči viere, ale voči svetu, ktorý ju cez ňu chcel umlčať.Bola bitá. Nie vždy telom, no vždy duchom. Najmä keď sa opovážila byť „iná“. Niekedy medzi deviatym a desiatym rokom pochopila písmená. Arabčina jej prišla ako tajná reč starých duší, angličtina ako kľúč ku svetu mimo múrov paláca.
Ale nestačilo jej len čítať — chcela chápať. A čím viac chápala, tým viac cítila, že sa jej podáva len verzia, nie pravda. Našla si cestu k poznaniu, ktoré jej nebolo dovolené – cez zabudnuté knihy, otázky bez odpovedí, učiteľov, čo sa na ňu pozerali s rešpektom, nie súdom. Naučila sa šermovať – nie ako vojvoda, ale ako dievča, čo chcelo ukázať svoju silu a vôlu patriť do mužského sveta. Keď sa otec dozvedel, čo všetko jej dovolili, prišli popravy. Inštruktor zmizol ako tieň za úsvitu. Učiteľ, ktorý jej dovolil študovať humanitné vedy bol verejne potrestaný – varovanie pre každého, kto by v nej videl niečo viac než princeznú. A ona? Nezlomila sa. Naopak, niečo v nej stíchlo. Nie z pokory, ale preto, že vzdor, ktorý ticho čaká, je ten najsilnejší.  Vo veku, keď iné dievčatá ešte len skúšajú pochopiť svoje miesto vo svete, Malika sa už rozhodla, že si ho nehodlá nechať nanútiť. V rokoch dospievania jej odpor vzrástol do plnej sily — bol tichý, ale neústupný. Snúbencov, ktorých jej otec vyberal s očami na mape a rukami na dohode, odmietala jeden po druhom s úsmevom, ktorý bol zrkadlom vzdoru. Hidžáb už nenosila. Nahradila ho jemná šatka, uviazaná podľa jej vôle — gesto, ktoré prehováralo hlasnejšie než slová.
V tichosti a v tieňoch, za dverami, kde sa nesmelo klopať, študovala politológiu, právo, dejiny moci a pády impérií. Skutočné vzdelanie jej unikali spod dohľadu dvora ako piesok pomedzi prsty. Stávala sa prítomnou tam, kde ju nečakali — na diplomatických prijatiach, v múzeách, medzi starými knihami a pamäťami ľudí, ktorým nikto nenaslúchal. Jedného dňa prepísala svoj vzdor do veršov. Báseň, ktorá nesmela uzrieť svetlo sveta, kolovala po izbách paláca ako zakázaná modlitba. A keď ich rodina stála v rade na portrét — sošná, vystužená protokolom a pózou — Malika urobila krok vpred. Jemný, ale neprehliadnuteľný. Tým jediným pohybom zatienila bratranca, ktorému kráľ chcel zveriť nástupníctvo. Objektív fotoaparátu to zachytil – a história si to zapamätala. V osemnástich opustila mramorové chodby paláca, aby vkročila medzi siroty, dievčatá bez hlasu, deti bez ochrany.p Potkm, čo jej zomrela matka mala este väčšie odhodlanie ukazat v krajine a svetu, že ženy v Arabii sú silné.  Začala navštevovať školy a útulky – nielen ako princezná, ale ako žena, ktorá vie, čo znamená byť umlčaná. V jednom z týchto miest predniesla prejav. Slová, ktoré povedala, mali váhu skál. V niektorých srdciach zanechali nádej, v iných strach. Kráľ to vnímal ako ďalšiu zradu. Rozhodol sa – opäť ju vydať. Tentoraz s dôvtipom. Vybral jej snúbenca, muža z dobrej rodiny, učeného a uhladeného. Ona – ticho súhlasila. Bez protestu, bez výkriku. Bolo to ticho pred búrkou, ktorej nik nerozumel. Tri mesiace. Toľko trvalo, kým sa karta obrátila. Kým muž, ktorý si myslel, že získal poddajnú princeznú, nezistil, že mu pri každej verejnej príležitosti podkopáva dôstojnosť.
Malika ho neponížila hrubosťou – iba pravdou. Slová jej úst boli zrkadlom, v ktorom sa sám nevedel pozerať. Keď jej snúbenec zmizol zo scény a Malika zostala so svojou „víťaznou hanbou“, otec sa rozhodol konať. Nie však ako kráľ, ale ako muž zranenej pýchy. Slová nestačili. Ani hrozby. Rozzúrený tým, čo považoval za potupu mena, ktoré budoval celé desaťročia, ju opäť zbil. Tentokrát bez svedkov, iba steny boli svedkami jeho hnevu. A tie, ako vždy, mlčali. Zavrel ju do veže – nie vysokej, kamennej ako v starých legendách, ale do izby so zamknutými dverami a tichom, ktoré bolo horšie než samota. Tri mesiace – tri večnosti, počas ktorých jej tvár nevidela slnko a jej hlas nepočul iný človek. Spoločnosť jej robili iba tiene a spomienky, ktoré si nosila v hrudi ako po tajomné listy. Až jedného dňa vymyslela veľmi nebezpečný plán. Pojedla kriedu, ktorú mala na kreslenie tak jedine mohla zahnať nudu v tomto zúfalstve. Jej pohár trpezlivosti už dávno pretiekol. Toto bol jej jediný plán ako sa dostať z tej hroznej izby a hrozného ticha. O niekoľko hodín to všetko oľutovala, pretože na rad prišl horúčky a zvracanie a bola, tak dehydrovaná, žr mala pocit, že zomrie. Našťastie jej otec by nedovolil, aby zomrela ešte v ten deň u odniesli do nemocničného krídla, pretože bola v kritickom stave. Život jej zachránil mladý a múdry lekár, ktorý na ňu dával pozor ako oko v hlave. Keď ju po predávkovaní v bezvedomí preniesli späť do jej izby, dvorní lekári si ju podávali ako prípad. Ale bol to on – ten mladý lekár s tichým hlasom a pohľadom, ktorý si nenechal otupiť brutalitou dvora – kto pri nej zostal aj po tom, keď ostatní odišli. Volal sa Elias. Mal ruky, ktoré vedeli liečiť, ale oči, ktoré prezrádzali, že ho svet tiež zranil. Po prvýkrát ju oslovil menom. Nie titulom, nie s úklonom – len ako človek človeka: „Malika.“ Vyslovil to tak mäkko, akoby sa to meno bálo znieť nahlas. Vtedy ešte spala. Tri dni ležala medzi svetmi. A keď sa prebrala, bol tam.
Nezľakol sa jej zlomeného pohľadu, ani ticha, ktoré viselo medzi nimi. Prichádzal každý deň – kontrolovať jej stav, ale čoskoro sa ich rozhovory začali pretvárať. Už nešlo len o pulz a tlak. Začal jej nosiť knihy, z ktorých vytrhával štátom nevhodné stránky, a ona mu zasa rozprávala príbehy, ktoré nikdy nesmeli byť vyslovené nahlas. Ich láska nerástla rýchlo. Bola to láska opatrná, tichá ako dážď v palácových záhradách. Prvá nežnosť nebola bozkom, ale tým, že jej zniesol z parapety vtáča, čo sa udrelo o sklo. Prvý dotyk bol len náhodným zachytením jej ruky, keď jej podával šálku. A potom jedného večera zostal dlhšie, než mal. Ona sedela pri okne, on stál pri dverách, a svet medzi nimi stíchol. Ich románik bol ako dych medzi dverami – nesmel sa zachytiť, nesmel sa nadýchnuť príliš hlasno. Milovali sa potajme, v nociach, keď stráže driemali a dvor spal. Ona, princezná zlatých mreží. On, lekár, ktorého dotyk bol vzburou proti všetkému, čo jej bolo pridelené. Ale osud ich láske neprial. Jedného dňa prišiel s tvárou bledšou než zvyčajne. Ona mu položila ruku na hruď a len ticho povedala: „Niečo je inak.“ On mlčal. Až neskôr jej priznal, že musí ísť naspäť domov, pretože sa bude ženiť. Jeho snúbenica je tehotná a musí ísť preč.
Malika bola zhrozená, tak veľmi ako v ten deň ešte nikdy predtým neplakala. Jedine komu niečo povedala bola jej sestra, ktorá pri nej stála a dávala na ňu pozor.  V období, keď sa jej dvadsiate roky začali pomaly rozvíjať, nastalo v jej živote pokojnejšie obdobie. Pomsta už nebola impulzívnym výbuchom, ale starostlivo naplánovaným, rozumom vedeným krokom. Vzťah s otcom sa síce mierne upokojil, no dôvera medzi nimi ostávala krehká, ako tenká ľadová krusta nad hlbokou priepasťou.Najväčší otras však prišiel, keď otec zakázal ženám v krajine pokračovať vo vyššom vzdelaní. Toto rozhodnutie rozbúchalo srdcia mnohých a vyvolalo v spoločnosti ešte väčšie napätie, ktoré nebolo možné utíšiť. Nepokoje, ktoré už dávno bublali pod povrchom, sa začali šíriť ako požiar.
To však Malike aj Tariqovi vyhovovalo,  pretože otec nenal čas Maliku zosobášiť s ďalšími mužmi a po jeho boku spoločne s nim mohla odísť do Illey ako súčasť diplomatickej návštevy.  Už v ten deň ako odchádzali Malika urobila po svojom. Kučeravé vlasy nechala viac vo vetre a elegantný vkročila do lietadla za túžbou urobiť Saudská Arábia lepšou zemou pre ženy v nej.