Freya, nevysoká princezná ako keby vystrihnutá priamo z parížskej riviéry a vsadená do melancholického Nemecka, sa môže pýšiť svojimi tmavými hnedými očami, ktoré pôsobia ako obrovské studne a s krátkymi tmavo-hnedými vlasmi, ktoré sa jej vlnia popri očiach ako malé vlnky. Iba raz si ich nechala vyrásť ale odvtedy sa pevne drží svojho francúzskeho bobu, ktorý dokáže vlastniť v plnej sile. Jej vlasy sa stali takým jej znakom. Sem-tam dosahujú dĺžku, kedy sa dokážu dostať do jej obľúbeného červeného rúžu na zmyselných, plných perách. Samo o sebe sa za svoje krivky nikdy nehanbila a veľmi rada ich dávala na obdiv s obtiahnutými alebo odhaľujúcimi šatami. 
Takmer vždy si vykračuje s nikdy nezhasínajúcim sebavedomím a pomerne odmeraným výrazom v tvári. Všetko záležalo od toho, na čo práve mala náladu. Síce bol jej úsmev veľmi vzácnym útvarom na jej tvári, ak mala náladu na flirt neobávala sa využiť svoje zbrane – malý zmyselný úsmev, zaklipkanie mihalnicami a hlas sladký ako med. 
Neobávala sa však použiť aj svoje iné zbrane – príliš ostrý jazyk. Nikdy ju príliš nezaujímalo, či dotyčného zraní. Proste si nedávala servítku pred ústa, ak by ju to priamo nepoškodilo. Hovorila pravdu, keď mohla ale taktiež dokázala hovoriť sladké tajomstvá, ak jej to vyhovovalo. 
Nebola však nikdy impulzívna – rada ľudí sledovala a zhodnocovala svoje možnosti a plány. Najradšej volila chladnú taktiku ako výbušnú povahu, i keď sa niekedy proste stalo, že sa v nej niečo nahromadilo a vybuchla. Väčšinu času však bola chladne vypočítavá manipulátorka.  
Freya, nevysoká princezná, akoby vystrihnutá priamo z parížskeho editoriálu a omylom vložená do melancholickej reality Nemeckej federácie, pôsobí ako žena, ktorú nik neprehliadne – a zároveň nik nepozná. Má tmavohnedé oči, hlboké ako spodné vody, v ktorých sa dalo ľahko utopiť, a krátke vlnité vlasy tej istej farby, ktoré jej lemovali tvár ako jemné tiene. Len raz si ich nechala narásť, no odvtedy sa verne držala svojho francúzskeho bobu – ostrého, elegantného, bezchybne noseného. Jej vlasy sa stali jej podpisom. Občas im dovolí rásť až do bodu, kedy sa pramene zatúlajú do jej obľúbeného červeného rúžu – na plných, presne tvarovaných perách, ktoré hovorili len to, čo si vybrala.
Za svoje krivky sa nikdy nehanbila – nosila ich ako zbraň. Obtiahnuté šaty, výrazné strihy, odhalené ramená či chrbát. Vedela, že krása je moc, ak vieš, ako ju použiť. A Freya vedela. Vždy.
Jej chôdza bola istá, ladná, sebavedomá – ako by každý krok patril jej. Jej výraz zvyčajne chladný, precízne vyrovnaný, no vždy pripravený prispôsobiť sa situácii. Keď chcela, bola ako zrkadlo – ukazovala svetu presne to, čo potreboval vidieť. Jej úsmev bol výnimočný – zriedkavý ako zatmenie mesiaca, no ak sa objavil, bol smrtiaci. Flirtovala, ak mala dôvod. Zaklipkala mihalnicami, jemne sa nahla dopredu, znížila hlas do sladkého šepotu – a muži padali.
Ale Freya nebola žiadna naivná kráska. Ovládala aj iné zbrane – najmä svoj jazyk. Vedela bodnúť slovom tak, že rana bolela ešte dlho po tom, čo odišla z miestnosti. Nezáležalo jej na tom, či niekoho zraní, pokiaľ jej to prinesie výhodu. Servítku pred ústa si nikdy nedávala – pokiaľ to nebolo súčasťou taktiky. Hovorila pravdu, keď sa to hodilo. Klamať vedela tak jemne, že by ju podozrievali len tí najskúsenejší. A aj tých si často omotala okolo prsta.
Za všetkou tou krásou a eleganciou však bola myseľ – chladná, ostrá, vypočítavá. Nikdy nehrala impulzívne. Radšej mlčala, sledovala, zhodnocovala. Ľudia pre ňu boli šachové figúrky – a ona vždy počítala niekoľko ťahov dopredu. Volila chladnú stratégiu pred výbušnou emóciou. No aj ona mala limity – a ak v nej niečo príliš dlho bublalo, výbuch prišiel náhle, presne, chirurgicky.
Vo fyzickom svete bola princezná Freya – cisárska dcéra, krásna, nebezpečná, vzdialená. No v digitálnom priestore... tam vládla. Tam bola ByteKönigin. Vládkyňa kódu, tieňov a tajomstiev. Svet o nej vedel, báli sa jej, rešpektovali ju – no nik nevedel, že za touto legendou sa skrýva práve ona. V kyberpriestore bola silná, lebo tam si pravidlá tvorila sama.
A možno práve preto sa tak neochvejne držala svojho výzoru – dokonalej kontroly nad každým detailom. V jej svete, kde jej vlastná rodina odmietla dať jej identitu, si ju musela vybudovať sama. Výrazné pery, ikonický účes, módne výstrelky – to všetko boli vrstvy brnenia. A pod nimi sa ukrývala žena, ktorá sa naučila, že byť nedostupná znamená byť nedotknuteľná.