top of page
Carmela
Vztah: Svobodná.
RunawayAurora
Názor na kasty: Pre Carmelu sú kasty symbolom nespravodlivosti – tichého, ale účinného spôsobu, ako ľuďom vziať možnosti ešte skôr, než sa o ne stihnú pokúsiť. Vníma ich ako škodlivý filter, cez ktorý spoločnosť selektuje hodnotu ľudskej bytosti. Nie podľa duše, ale podľa čísla.

Charakteristika:

Vyzerá ako dievča vytrhnuté z dávno zabudnutého sna — s pohybmi ľahkými ako hodváb vo vetre a očami, ktoré sa smejú ešte skôr než ústa. Jej výzor je jemný, no nezameniteľne živý — mandľové oči v odtieni tmavej liesky s jantárovými odleskami. Riasy má husté, prirodzene dlhé, často zvýraznené iba tenkým nádychom uhlového tieňa alebo ligotavým prachom, keď vystupuje na večerných predstaveniach. Jej pokožka je olivová, zlatistá od slnka, ktoré na ňu denne dopadá počas ciest naprieč krajinou. Tvár má jemne oválnu s plnými perami, ktoré často zdobí úsmev – niekedy drzý, inokedy melancholický, ako pieseň, ktorá sa zadrží v hrudi. Na lícach má vždy akýsi záblesk života, či už od tepla reflektorov alebo od adrenalínu po vystúpení. Vlasy má tmavohnedé, lesklé a husté ako konský chvost, ktorý si často upravuje podľa toho, či je v kostýme alebo v bežnom dni. Keď vystupuje, bývajú spletené do dvoch dramatických vrkočov, prepásané zlatou alebo vínovou stuhou, inokedy sčesané dozadu do hladkého drdola, ozdobeného flitrami či kovovou ozdobou. V civilnom živote si ich však rada necháva rozstrapatené, voľne padajúce cez plecia, s vetrom ako jediným kaderníkom. Jej oblečenie je zmesou romantiky, praktickosti a cirkusového šarmu. Keď necvičí alebo nevystupuje, nosí ľahké, vzdušné látky — ľanové nohavice, široké blúzky, elastické topy a kvietkované sukne s volánmi, ktoré sa pri chôdzi vlnia ako stužky. Jej farby sú teplé a zmyselné: bordová, horčicová, tmavozelená, indigo a pálená oranžová — ako cirkusový stan pod jesennou oblohou. Občas nosí staré baletné špičky ako symbol, pripevnené na taške alebo zavesené v izbe. Pri predstaveniach sa z nej stáva vízia iskier, pohybu a drámy. Jej kostýmy sú trblietavé, no stále ladné — ručne šité body so sieťovinou, flitrami a drobnými výšivkami. Nosí tenké rukavičky, sieťované pančuchy, stužky okolo členkov a často má na sebe krátky kabátik s epoletami, ktorý z nej robí malú kráľovnú šapito. Jej vôňa nezabudnuteľná, jemne sladká s dotykom nečakaného: zmes vanilky, spáleného cukru, ružových lupeňov a niečoho zemitého — ako čerstvo otvorená krabica starých divadelných kostýmov. Používa prírodné parfumy: jojobový olej s výťažkami z levandule, ylang-ylang a štipka pačuli. Vôňa sa drží na jej šáloch, v kútikoch karavanu, dokonca aj na jej rukaviciach. Doplnky sú pre ňu forma vyjadrenia – nie kvôli paráde, ale kvôli spomienkam. Náramok, ktorý jej vyrobil brat z kovových krúžkov. Náušnice v tvare malých mesiacov, ktoré jej dala mama pred prvým samostatným vystúpením. Medailón so starou fotografiou jej rodiny z čias, keď boli ešte len "malým cirkusom s veľkým srdcom." Pohybuje sa so samozrejmou gráciou človeka, ktorý pozná svoje telo ako nástroj i plátno. Každý jej pohyb, či už stojí v rade na kávu alebo skáče z visutej hrazdy, je elegantný, prirodzený, zmyselný. Nikdy nie je nenápadná — ale nikdy sa o to ani nesnaží. Je to dievča, ktoré zanechá za sebou iskru – nie ako plameň, čo zničí, ale ako svetlo, čo vedie.
Carmela je dušou rovnováhy, telom poézie a srdcom večného hľadača krásy aj pravdy. Jej život je neustále hľadanie harmónie – medzi ľuďmi, medzi rozhodnutiami, medzi tým, čo cíti a čo vie, že je správne. Vyrastala v štruktúre rodinného pojazdného cirkusu, kde bol chaos každodenným chlebom, no práve preto sa z nej stala tá, ktorá do všetkého vnáša pokoj, jemnosť a systém. Kde iní kričia, Carmela šepká – a práve to má často väčšiu silu. Ako stredné dieťa medzi temperamentnejšími súrodencami sa Carmela naučila sprostredkúvať. Je prirodzenou diplomatkou — nie preto, že by sa chcela miešať do vecí, ale preto, že neznáša napätie. Konflikty jej spôsobujú fyzickú nepohodu. Keď sa niekto poháda, Carmela v sebe vycíti potrebu upokojiť atmosféru, nájsť spoločnú reč a zmierniť bolesť. Má vzácny dar načúvať ľuďom bez toho, aby ich súdila – a vďaka tomu jej ľudia dôverujú. Nosí v sebe hlboký zmysel pre spravodlivosť, ktorý sa prejavil už v detstve. Keď niekto v tíme dostal viac pozornosti než ostatní, bola to Carmela, kto si to všimol. Keď niektoré dieťa plakalo v tichu za šapitó, bola to Carmela, kto k nemu prišiel a podal mu ruku. Vo svojom srdci verí, že každý má právo na rovnakú šancu, rovnaký priestor a rovnakú lásku. Jej estetické cítenie je prítomné v každom aspekte jej bytia. Už ako malá si sama vyšívala flitre na kostýmy, lebo sa jej tie kúpené zdali "bez duše". Vie zosúladiť farby tak, že šaty pôsobia ako pieseň. Miluje staré plagáty z cirkusových sezón, ručne maľované líčenia a hudbu, ktorá znie ako detstvo. Jej karavan je útulné miesto plné mäkkých vankúšov, levanduľových zväzkov, starých fotografií a notových zápisov. Je romantická a citlivá, s dušou zasneného umelca. Láska je pre ňu niečo posvätné – nie len hra medzi dvoma ľuďmi, ale priestor, kde sa dve energie prelínajú do niečoho vyššieho. Keď miluje, je oddaná, nežná, láskavá. Občas si však nevidí na hranice — je taká zaľúbená do samotného pocitu lásky, že nevníma, keď sa partner mení, keď niečo prestáva byť zdravé. Má tendenciu idealizovať — vidí ľudí nie takých, akí sú, ale takých, akých by mohli byť. To ju často zraňuje. Je veľmi spoločenská, no nikdy hlasná. Vie byť oporou, bútľavou vŕbou, aj tým tichým slnkom, ktoré len tak svieti, bez potreby oslňovať. Ľudia sa pri nej cítia prijatí. Vie počúvať tak, že máte pocit, že sa vaše slová stávajú dôležitejšími. Jej reč tela je otvorená, ladná, s úsmevom v kútiku pier aj v očiach. Často je však ochromená rozhodovaním. Keď si má vybrať medzi dvoma ponukami, bude váhať, robiť si zoznamy plusov a mínusov, hľadať radu u ostatných. Neznáša, keď má pocit, že jej voľba by mohla niekoho zraniť. A práve kvôli tejto empatii si niekedy nechá ubližovať, len aby neublížila iným. Vyhýbanie sa konfliktom sa stalo jej tichým krížom. V situáciách, kde by mala zvýšiť hlas, radšej cúvne. Keď niekto prekročí hranicu, usmeje sa a zmizne. Je to jemnosť, ktorá ju chráni, no niekedy aj oslabuje. Vie sa až príliš prispôsobiť a potlačiť vlastné potreby, len aby si zachovala rovnováhu v okolí. Jej závislosť na ľuďoch je hlboko zakorenená v tom, že cirkus bol vždy kolektív. Nikdy nebola sama. Všetko robila v páre, v skupine, v rámci tímu. Samota ju desí — nie preto, že by sa bála ticha, ale preto, že si vtedy kladie otázky, na ktoré nechce odpoveď. Miluje byť súčasťou niečoho — vystúpenia, vzťahu, rodiny. Niekedy je až príliš jemná, príliš taktná – až sa stráca. Nevie povedať nie. Nevie povedať: "Toto mi ubližuje." Radšej sa odmlčí, alebo všetko prehltne. Učí sa to — pomaly, s bolestivými krokmi. Ale cíti, že na to má. A hoci niekedy spadne do letargie – dni, keď len sedí na streche karavanu a díva sa na oblohu – nie je to lenivosť, ale potreba zastaviť sa a znova nájsť stred. Vtedy skladá básne v hlave, vymýšľa choreografie, sníva o svete, kde by všetko dávalo zmysel. Je most medzi emóciami iných. Je závoj, čo zjemňuje svetlo. Nie vždy je silná v tradičnom zmysle slova — ale v jej jemnosti je sila. V schopnosti milovať, odpustiť a nájsť krásu aj v prachu ciest.
Carmelina duša sa  však najjasnejšie prejavuje v tom, čo miluje robiť – a čo robí s takou ľahkosťou, že sa zdá, akoby sa s tým narodila. Akrobacia pre ňu nie je len pohyb – je to tanec medzi nebom a zemou, stav beztiaže, v ktorom konečne necíti váhu zodpovednosti. Keď sa hojdá na visutej hrazde alebo robí saltá vo vzduchu, je to jediný okamih, keď jej hlava stíchne. Vtedy je len telo, rytmus a vzduch. A ticho – krásne, oslobodzujúce ticho. Hudba je jej druhým jazykom. Keď hrá, celý cirkus stíchne. Aj vietor v plachtách akoby prestal dýchať. Spev má v sebe ukrytý od detstva – je jemný, plný emócie, a pritom nikdy teatrálny. Jej hlas je ako ranná rosa na plátne šepotu. Vie spievať pre ľudí aj pre hviezdy. A najradšej spieva piesne, ktoré sama napísala – lebo práve písanie piesní je jej terapia, jej modlitba, jej denník. V textoch sa skrývajú nevypovedané túžby, bolestivé spomienky aj sny, ktoré si netrúfa vysloviť nahlas. Veštenie je jej tajná stránka – nie ako forma moci, ale ako forma porozumenia. Miluje tarot, krištáľové gule, staré runy. Nie preto, že by chcela ovládať budúcnosť, ale preto, že cez symboly chápe prítomnosť. Je to pre ňu rituál – intímny, tichý, mystický. Rada číta karty kamarátom, ale nikdy im nepovie presne, čo vidí – len ich jemne nasmeruje, aby našli odpoveď sami. Fotografovanie jej zas pomáha zachytiť prchavosť. Je typ človeka, ktorý si viac cení neostrú fotku v zlatej hodinke než technicky dokonalý záber. Miluje fotiť  detaily kostýmov, emócie v očiach, tiene na plátnach, staré plagáty vo výkladoch. Má stovky filmových roliek, ktoré možno nikdy nevyvolá – lebo vie, že niekedy stačí len vedieť, že tie chvíle zachytila. Carmela je tichý maják v rozbúrenom svete. Kým iní kričia, ona tvorí. Kým iní bojujú, ona počúva. V sebe nosí krehkosť, ktorá nie je slabosťou – ale dôkazom toho, že sa dá byť jemný a pritom nezlomiť sa. Je srdcom medzi kovmi, hlasom medzi bicími, pokojom medzi výkrikmi.

Minulost:

Narodila sa v jeden teň deň, kedy bol už vzduch trochu chladnejší a okolie splývalo tak trochu s farbami vyblednutých stanov cirkusu. Rada vtipkovala, že sa narodila do cirkusu – no niekde za tým bolo trochu pravdy. Bol to veľmi abstraktný pojem, pretože pod slovom „cirkus“ si každý predstavil čosi iné. Niekto neporiadok a chaos, niekto zase predstavenia, ktoré jednému vyrazia dych. Ona mala odmalička z každého rožku troška. Narodila sa presne ako stredné dieťa, nebola najstaršia no nebola ani najmladšia – za ňou nasledovali ešte dvaja ďalší súrodenci. Lenže tam jej rodina nekončila, celý cirkus bol tak trochu rodinou. Tam vyrastala celý život a nič iné nepoznala. Narodila sa v Paname, čo bola rodná provincia aj jej otca. Z neho mala latinskoamerické črty a krv, ktorá sa zmiešala s krvou jej matky, ktorá pochádzala z Rumunska. No odjakživa bola obklopená rôznymi kultúrami, jazykmi či zvykmi. To ju formovalo do človeka, ktorým sa stala počas svojho života.
   Už odmalička vedela, že cirkus bolo jej miesto a nikdy ho nechcela opustiť. Bola to priam generačná vec, alebo choroba. Jej matka bola akrobatka a jej otec ringmaster cirkusu, a taktiež iluzionista v jednom – presne ako jeho otec pred ním. Ona nikdy nemala úplne ruky na kúzla, a síce mala veľký charakter ako jej otec, ju viac fascinovala práca jej matky. Preto už v útlom veku začala trénovať po boku svojej matky. Zo začiatku to bolo iba súkromne, pre nikoho oči. No vo svojich trinástich jej otec dovolil absolvovať jednu show rámci cirkusu. Odvtedy tak nejako prebrala miesto svojej matky, ktorá sa utiahla viac k manažovaniu cirkusu. Pomaly tak ich deti vystriedali ich miesta. Jej najstarší brat sa stal ringmasterom vo svojich 18 a jej otec takzvane odišiel do „výsluhového“ dôchodku, no stále bol šéfom celého cirkusu. Okrem akrobacie sa ale venovala aj hudbe, ku ktorej ju priviedla ich veštica – tá jej totiž z kariet vyveštila, že okrem zlata na tele má zlato aj v hrdle. Nebola ďaleko od pravdy, preto uprosila otca aby jej vybavil hodiny na gitare u starého kuchára, ktorý o sebe tvrdil, že bol vo svojich mladých vekoch veľký spevák a balil tak ženy. Zo začiatku si myslela, že to len tak hovoril, no skutočne ju naučil hrať na gitaru, dokonca lepšie ako to vedel on. Nikdy v cirkuse úplne nespievala, spievala ale pri táborákoch. Najprv existujúce piesne a nakoniec si začala písať aj svoje. Všetko čo ale robila v sebe malo kúsok z jej sveta. Pretože cirkus skutočne bolo jediné stabilné miesto v jej svete. Cestovali totiž každý rok a celý rok, nikdy nemala iný domov. A síce Panama bola uvedená v jej rodnom liste ako domovská provincia, vždy cez ňu len prešli keď cestovali. Prešla tak celú Illeu hore-dole niekoľkokrát. Vždy chodila do školy iba chvíľku než odišla na inú školu, preto nemala ani úplne stálych kamarátov. Čo však chýbalo zvonka, vždy našla v cirkuse. To bola jej rodina, to boli jej priatelia a jej svet.
   Minimálne do osudového momentu keď stretla jeho. Akurát sa usadili v Hudsone a z nej už bola mladá žena, ktorá predala celý svoj talent a vlastne život cirkusu. Najprv si ho ani nevšimla, pretože bol jeden z mnohých, na ich predstavenia chodili stovky ľudí – denne. Keď ho však videla viackrát za sebou, postávať a čakať kým sa celý stan vyprázdni, zaregistrovala jeho existenciu. Bola to ona čo sa mu prihovorila prvá, s humorom v hlase sa ho spýtala či videl nejaké chyby na jej prederavení. Videl ju už totiž toľkokrát že by ju neprekvapilo ak by si zapamätal celý postup jej vystúpenia. Vtedy sa s ním dala do reči prvýkrát, a síce nevyzeral úplne ako niekto, kto bol ľahko prístupný človek, nepohrdol konverzáciou s ňou. Neskôr ho vzala aj do zákulisia, a potom aj do svojho srdca. Boli naozaj veľmi rozdielni ale vedeli nájsť svoj stred. Ona otepľovala jeho chladný svet svojim vnútorným teplom. Bol to prvý človek, ktorého skutočne milovala a chcela mu predať celé svoje ja. On vyzeral tiež, že to myslel skutočne vážne keď sa po ukončení vojenskej služby nechal preradiť ku nim aby s ňou mohol byť permanentne. Napriek jeho povahe, jej rodine stačilo to, že bola šťastná ona a prijali ho medzi nich akoby k nim patril. Celý cirkus tak totiž fungoval – hocikto kto hľadal útočisko, našiel ho tam. Pre každého sa totiž u nich našlo miesto. A on mal byť jej miestom, stálym bodom v strede vesmíru, ktorý tak dlho hľadala. Lenže zmena režimu, ktorý jej a celej jej rodine priradil číslo 5, zmenil chod jej života. Pre ňu to bolo prosté číslo, lenže pre neho to nebolo len číslo. Vedela o ňom, že je hlboko ambiciózny no nedovolila si tvrdiť, že by kvôli číslu dokázal zahodiť všetko čo doposiaľ spolu vybudovali. Prosila sa mu, lenže vtedy to už nestačilo. On sa zo dňa na deň chytil a opustil ju. Vtedy sa stáli stred vesmíru znovu vytratil a ona bola tak trochu prázdna. Trvalo to niekoľko mesiacov kým sa vrátila späť na svoj začiatok.
   Už ubehlo nejaký ten čas tohto incidentu, a vďaka číslu, ktoré nosila bola na okraji spoločnosti a nikto si ju nevážil. Pred tým k nej pristupovali ako k umelcovi, no momentálne bola iba kočovník bez domova, či lásky. Neverila na lásku, vlastne žiadnu lásku nechcela – nie potom čo dokázala láska urobiť. Poučila sa, vyrástla a hlavne dospela. Nebola tu pre niekoho iba ako jeho doplnok, a pre neho bola iba doplnok – minimálne do momentu kým mu to vyhovovalo. Stále cestovali, a pri príležitosti Selekcie, jej otec rozhodol, že bude strategicky najlepšie odísť do Angeles. Preto zbalili cirkus, ako to robili vždy a vydali sa na cestu do hlavného mesta, priamo pod nos kráľovi, ktorí z nich urobil ľudí na okraji spoločnosti.

© 2025 by the Legacy of Selection rpg. Powered and secured by Wix

bottom of page